Autorka je spisovateľka
Tak ako niekto nakreslil naspamäť jeleňa, ja som vedela, kedy má sviatok Ambróz. Čítala som, čo mi prišlo pod ruku a robila som to popri iných činnostiach, áno, aj pri jedení.
Ak sme akurát nemali nič, čo by sa bolo zmestilo k tanieru, čítala som si menný kalendár, takú malú papierovú tabuľku. Bolo v tom niečo magické, ako aj to, že sme v triede mali päť Romanov, ale ani jednu Katarínu. Žiadneho Igora.
Meniny sa v niektorých krajinách považujú za rovnako dôležité ako narodeniny a v iných, naopak, oslavu krstného mena nepoznajú. Detský život bol plný povinností, o ktoré nikto nestál, a rituálov, ktoré nastolili iní, schôdzky iskier, schôdzky pionierov, služba v školskej jedálni, služba v šatni, povinnosť robiť si úlohy v školskej družine bez ohľadu na pocity.
Moja kamarátka Ivanka mala meniny dvadsiateho mája, to bolo nabetón, lenže odrazu sa to v roku 1981 zmenilo a jej meno z májového zoznamu zmizlo. Rovnako naša učiteľka, ktorá mala dlhé vlasy až po pás a volala sa Ida. Keď mala meniny, priniesla nám bonboniéru a odrazu ju nepriniesla a povedala, že všetko je inak a jej meniny sa presunuli.
Ostatným to bolo pravdepodobne jedno a mne tiež nezáležalo na cukríkoch, skôr som chcela vedieť, prečo sa takéto piliere v mojom živote samy od seba popresúvali?
Mala som pocit, že meno, ktoré mi dali rodičia, je niečo veľmi dôležité, vnímala som, v akom rytme, v akých časových odstupoch má príslušný človek meniny, narodeniny a Vianoce, a bola som so sebou spokojná. Iste si každý z nás vypočul príbeh o dieťati, ktoré sa volalo Eva alebo Adam a narodilo sa na Štedrý deň.
Meniny máme radi, normálne to povedzme. Sme trochu ako Gréci, tí sa idú za meninami zblázniť. Oslava menín je v Grécku významná udalosť, prejav úcty k identite jednotlivca a jeho uznanie.
Meniny sú spojené s kresťanskou cirkvou a boli pripomienkou narodenia alebo úmrtia konkrétneho svätca či biblickej postavy. Generácie pred nami masovo pomenúvali svojich potomkov po rodičoch a rovnaké mená kolovali v rodinách. Dnes je to skôr výnimočné. Mená lietajú povetrím ako rozfúkané papiere, uchmatni si pre svoje dieťa niečo poriadne, nech teda platí nomen omen.
Právne záväzná regulácia menín u nás neexistuje a moja babka si aj tento rok vylepila na chladničku kalendár z časopisu s chybami. November mám na tom plagáte vo výške očí, takže som to videla jasne: Agnesa nemá sviatok pätnásteho, na to dám krk. Upozornila som ju, že celý november je nejaký poposúvaný a napokon som jej to farebne vyznačila a prepísala. Možno by sa riadila tým kalendárom a prišla by k Emílii o deň skôr.
Meno je veľmi osobná vec a nepoznám nikoho, kto by si dal zmeniť krstné meno, nech by bolo akokoľvek čudné. Koľko ráz sme sa v detstve zamysleli a špekulovali, či sa nám to naše páči, alebo nie, a zdá sa, že napokon sa každý so svojím menom zmieril.
Určitým spôsobom nás charakterizuje, osobu si stotožňujeme s menom cez charakter a skúsenosti, takže môžeme mať pocit, že rôzne Zuzany sú v našich životných príbehoch niečím podobné. Alebo Stanislavovia.
Niektoré mená znejú ako výkrik v tuneli, iné ako vŕzganie snehu alebo rinčanie skla. Niektoré meno je ušľachtilé a dôstojné ako stará rytina, iné je ako diskoguľa, niektoré sa leskne a niektoré je matné ako menčester.
Ale tie Ivankine meniny: v máji už boli prvé čerešne. Natrhali nám ich do žltej misky, sedeli sme u nich v záhrade a oslavovali sme. Ako v rozprávke o dvanástich mesiačikoch, keď potrebuješ jahody v zime, aj jej sviatok sa z roka na rok dostal na koniec decembra. Žiadne čerešne, zato podpultové banány a vietnamské pomaranče. Takže, kým sme boli deti, jej rodičia sa rozhodli, že Ivanka bude oslavovať meniny v máji, bez ohľadu na kalendár.
Ale čo sa stalo s Bohumilou, ktorá mala meniny v deň, na ktorý presunuli Ivanu? Kam sa podela? Rovnako mohli premýšľať príbuzní Idy či Miliny – museli hľadať. A kde skončil Ľubor, keď sa na jeho miesto výsostného prvého júla dostala Diana? To bolo dávno. Teraz mená len pribúdajú, ale ich dátumy sa nemenia. Majte radi svoje meno a oslavujte svoje meniny.
